Print

Andrej Belovežčík: Najradšej fotím ľudí, ktorí neskrývajú emócie

Poznáme ho ako vášnivého fotografa, ktorý chce ostať amatérom, učiteľa informatiky na gymnáziu v Stropkove a cyklistu. Vedeli ste ale, že fotografie Andreja Belovežčíka poznajú aj v Japonsku či Austrálii a že do európskych metropol cestoval iba bicyklom?


Ako dlho sa venujete fotografovaniu?

Prvé stretnutie s praktickým fotografovaním som zažil už v ranom detstve. Vždy, keď nás fotil otec, chcel som si to vyskúšať aj ja. Chemický proces vyvolávania fotografií som si vyskúšal ako člen fotografického krúžku už na základnej škole. Na konci stredoškolského štúdia som už mal vlastný fotoaparát aj fotokomoru. V čase strednej školy som často chodil na prechádzky do lesa a pravidelne som videl divé zvery a vnímal nádhernú prírodu. To vo mne vyvolalo túžbu zvečňovať momenty. Neskôr, po ukončení vysokej školy mi pootvoril dvere do amatérskej umeleckej fotografie Jozef Černiga z neďalekých Turian nad Ondavou.

 

Čo je pre vás na fotografovaní jedinečné?

Fotografovaním predstavujem svoje okolie svetu a zároveň vyjadrujem názor na svet okoliu. Je to odhaľovanie skrytých zákutí pre ľudí, ktorí nemajú čas sa pozastaviť a vnímať detaily ako ja. Zameriavam sa na severovýchod Slovenska, ktorý chcem ukazovať ostatným. Fotka je skvelá v tom, že nevyžaduje od diváka toľko času. A to je v dnešnom uponáhľanom svete obrovská devíza.

Ako sa môže fotograf začiatočník vypracovať na vyššiu úroveň?

Hlavné je mať sebakritický postoj k výsledkom svojej tvorby. Osobne si vždy snažím predstaviť, ako budú fotografiu vnímať ostatní, a následne ju urobím tak, aby ich chytila za srdce. Vždy sa snažím tvoriť netradične. Literatúra, fotografie známych autorov a tréning, samozrejme, pomáhajú, ale dôležité je tvoriť originály a nie kópie.

Aký druh fotografie robíte najradšej?

Baví ma fotiť všetko, čo môžem. Nenávidím, ak to musím robiť. Ak toho už mám dosť, dám si pauzu. Takže ani nefotím komerčne. Myslím, že pri povinnosti fotiť by som stratil slobodu vo vyjadrovaní. Ale najradšej by som fotil emotívnu psychologickú fotografiu – čo je pre mňa taká, ktorá by nezobrazovala iba tvár a telo človeka, ale hlavne jeho vnútro. Tiež nemám rád zinscenovanú fotografiu s hranými pózami a rád by som fotil ľudí, ktorí svoje emócie neskrývajú, napr. bežných ľudí či Rómov.

Ste držiteľom niekoľkých ocenení na medzinárodnej úrovni. Odkiaľ všade sú?

Dnes už mám niečo nad 40 ocenení. Najviac si cením zlatú medailu FIAP z najväčšej súťaže na svete – Trierenberg, Super Circuit, absolútne víťazstvo The Best Author v Japonsku. Doteraz som sa zúčastnil 90 medzinárodných súťaží, napr. v Japonsku, Vietname, Taiwane, Austrálii, v Kanade, USA, Brazílii, Argentíne, vo Fínsku, Škótsku, v Juhoafrickej republike.

Aký je váš najsilnejší zážitok pri fotení?

Každá fotka vo mne vie vyvolať spomienky, ale pamätám si fotografovanie vo Vysokých Tatrách pri Zamkovského chate, keď sa tam objavil medveď. Fotili sme ho, fotili ho ďalší fotografi. Približovali sme sa k nemu, k tomu sa pridal aj môj kamarát, ktorý sa špecializuje na fotografovanie divých zvierat. Chudák medveď, toľko fotografov ešte nevidel. Nechcel však odísť – pri chate mal ľahký zdroj jedla z kontajnerov. Medveď sa chcel skryť na strome, v húštine, ale stále ho niekto fotil. Oslobodili ho až plné pamäťové karty a vybité baterky.

V ktorom ročnom období sa vám fotí najlepšie?

Určite na jar. Vtedy je zeleň svieža a život doslova srší. Hmlisté jesenné rána mi tiež učarovali. V jesennom období občas vstávam za brieždenia a idem na Baňu. Na Bani býva pekne slnečno a dolina v okolí Ondavy je zaliata hustou hmlou.

Môžete sa pochváliť aj dvomi autorskými výstavami. Ktoré to boli?

Volali sa Uhoľ pohľadu a... Doma najlepšie. Okrem toho som mal tematickú výstavu Drevené kostolíky Slovenska. Moje fotografie drevených kostolíkov boli súčasťou výstav skupiny autorov na Ukrajine, v Rumunsku, v Poľsku a na Slovensku.

Fotili ste kríže v okrese, ako vznikol tento nápad?

Fotenie krížov je výsledok mojej cyklistickej záľuby. Prechádzal som všetky dediny po okolí a kríže ma neustále sprevádzali na mojich cyklistických túrach. Keďže som nevidel ich fotografie, rozhodol som sa, že to skúsim ja. Niektoré boli aj zverejnené v Gréckokatolíckom rusínskom kalendári pre rok 2013.

Na bicykli ste prešli tisíce kilometrov Európy, kde všade ste boli? Stále bicyklujete?

Prešiel som celé Slovensko. Na dvoch kolesách videl vyše 50 miest, napr. Passau, Budapešť, Prahu, Viedeň, Zakopane. Teraz mám zdravotné problémy, ale verím, že keď sa dám do poriadku, opäť niekam vyrazím.